Ten pravý?
5. časť
Zobudila som sa až vnútri. Posteľ nie je tvrdá, ale ani pohodlná
som prikrytá sivou dekou a na sebe mám čierne pančucháče s dlhým
červeným hodvábnym tričkom. Je mierne nad kolená a má dlhý rukáv.
Usudzujem, že mi asi bola zima, keď ma takto naobliekali. Izba je dosť tmavá
a vyzerá byť plechová. Posteľ je v strede a mám tu malú
lampičku. Zapnem ju a vidím, že izba nemá žiadne okno. Pri posteli mám
topánky. Sú to viazacie čižmičky. Obujem sa a vidím jedny drevené
a jedny veľké kovové dvere. Vyberiem si tie drevené v presvedčení, že
za nimi je kúpeľňa. Môj odhad bol správny. Umyjem si tvár. Nikde tu nie sú okná
a tak neviem koľko je hodín. V zrkadle vidím svoju tvár. Je
o niečo lepšia, ale aj tak tam vidieť stopy zúfalstva. Vyjdem
z kúpeľne a snažím sa otvoriť tie kovové dvere. Keď sa vzdám, snažím
sa zapliesť si vlasy do vrkoča. Podarí sa mi to, no nevyzerá to najkrajšie.
Nechám to tak. Tieto šaty mi pristanú. Neviem rozoznať či to je tričko alebo
šaty. Po chvíli sa dvere otvoria a príde Tasha.
„Dobré ráno.“ povie s úsmevom.
„Koľko je hodín?“
„9 presne. Včera si zaspala v aute a nechceli sme
ťa budiť, tak ťa Josh preniesol rovno sem. Určite si hladná. Poď, zavediem ťa
do jedálne.“ povie s úsmevom. Ja ju potichu následujem cez chodbu až
k výťahu. Výťah je taktiež kovový, no vyzerá luxusne. Musím povedať, že tu
majú vkus na detaily. Keď konečne dôjdeme do jedálne, je tam plno. Sú tam aj
voľné stoly a my sa usadíme vpravo od dverí bližšie k jedeniu. Tasha
nám pôjde nabrať jedlo a ku mne si zatiaľ sadne Josh s nejakými
ľuďmi. Neviem čo sú zač.
„Toto je Romana, Eric a Niki.“ povie Josh pokojne. „Sú
to moji veľmi dobrí kamaráti. Ľudia, toto je Tasha.
„Ahoj,“ povie Romana „poznám ťa z toho časopisu, keď mi
ho niekto kúpi.“ povie so smiechom a šťuchne Erica do ramena. Ja sa len
nesmelo usmejem a čkám kým príde Tasha. Všimnem si, že Josh sa na mňa
niekedy pozrie, no ja ani raz. Pozerám a poslúcham len Romanu, Niki
a Erica. Po dlhšej chvíli sa vráti Tasha s vozíčkom aby sme sa
najedli všetci. Ja si vezmem len hrianku so šalátom a pomarančový džús.
Všetci jeme potichu.
„Prepáčte, kde je tu toaleta?“ opýtam sa.
„Prepáčte, kde je tu toaleta?“ opýtam sa.
„Josh ťa tam zavedie.“ povie Tasha a pozrie prv na mňa
a potom na Josha. V tú chvíľu by som ju najradšej zabila, ale musíme
sa už porozprávať. Ideme mlčky. Ani jeden z nás sa nechce ozvať prvý.
Dorazíme k toaletám.
„Počkám ťa tu.“ povie Josh a ja len prikývnem. Toalety
sú prekvapivo rúžové a voňavé. Veľké zrkadlo nad umývadlami odráža môj
odraz. Automaticky si prečešem vlasy do krajšieho vrkoča a až teraz mi
napadne kto ma prezliekal? Dúfam, že to bola Tasha. Momentálne nechcem aby sa
ma Josh čo len dotkol a nie aby ma prezliekal. Vycikám sa, umyjem ruky
a vyjdem na chodbu. Josh tam stojí a opiera sa o stenu. Ruky má
prekrížené na prsiach. Má čierne nohavice a topánky ako ja len pre mužov.
Vlastne až teraz si všimnem, že len ja a Tasha sme oblečené inak. Všetci
sú oblečení ako vojaci. Topánky, čierne nohavice, muži modré a ženy
červené tričko s krátkym rukávom. Len ja som tak naobliekaná. Nie je mi
zima, ale ani teplo. Nesťažujem sa. Josh ma vedie nejakou chodbou niekam.
Nejdeme tou istou chodbou čo sme šli. Nechcem s ním hovoriť o tom čo
sa stalo. Tasha mi má najprv odpovedať na moje otázky. Až potom sa chcem
porozprávať s Joshom. Chcem vedieť čo ma trápi. Nemá priateľku, sedel by
s ňou pri raňajkách a mňa by vtedy doma nepobozkal. Každopádne ma
prinúti rozprávať.
„Kam ideme?“ opýtam sa neutrálne.
„Tasha chce aby ste sa rozprávali v jednej miestnosti.
Nebude tam veľa ľudí.“ povie hlasom akoby ho niečo trápilo. Ja len prikývnem
a mĺčky kráčame. Chodba je dlhá. Kráčame asi 5 minút, kým dôjdeme
k výťahu. Ani tam sa nikto z nás neozve. Josh stojí v strede
a ja čo najďalej od neho. Ocitli
sme sa na streche. Je z nej vidieť celú púšť. Ale aj keď sme na púšti, nie
je tu tak teplo. Jedine, že je umelo vytvorená. To by dávalo zmysel. Je tu pár stromov a skál. No nie sme
vysoko, čiže bodová je aj pod zemou. Ale
toto predsa nie je miestnosť. Je to otvorené.
„Konečne ste prišli. Už som sa tu sama nudila.“ dnes má
vlasy v cope a na sebe bielu blúzku, oranžové sako a béžovú
sukňu. Pristane jej to. „Vyzeráš dobre Sam, môžem ti tak hovoriť?“
„Tak mi hovorili keď som bola malá, ale môžeš.“ neviem kedy
sme si potykali, ale neriešim to. Podľa mňa sme rovnako staré.
„Dobre, tak začnime. Chceš sa pýtať alebo pôjdeme postupne?“
teraz ma dostala. Neviem či sa chcem pýtať alebo chcem aby mi to rozprávala
ona.
„Mne je to vlastne jedno, možno keď mi to povieš všetko
postupne tak mi odpovieš aj na otázky.“
„Dobre teda. Kto sme a čo robíme vieš a vieš kde
sídlime. Náš šéf, čiže človek, ktorý založil túto spoločnosť sa volá Joshua Kong.
Viem, má veľmi americké meno, ale áno je to Američan. Vďaka nemu sme tu.
Snažíme sa pomáhať ľuďom a chrániť ich pred nebezpečenstvom
a votrelcami. Možno ti niečo hovorí prípad z New Yorku minulého roku.
Boli tu ľudia z vesmíru. No to je teraz trochu jedno. Pán Kong sa rozhodol
založiť túto spoločnosť a darí sa jej. Lietame do vesmíru bez toho, aby
o tom niekto vedel. Najnovšia misia bola to s tými bezdomovcami. Pod
tvojim domom sme zachytili veľmi vysoké žiarenie jednej látky, ktorá určite
pochádza z vesmíru. Preto si vlastne teraz tu. Neboj sa, domu sa nič
nestane a o pár mesiacov sa budeš môcť vrátiť. Pracovať môžeš aj tu.
No ale späť k téme. Hľadali sme mladých chlapcov a pred piatimi rokmi
sa k nám pridal aj Josh. Je to skvelý vojak.“ pozrie sa na neho a mne
sa zdá, že sa jej páči. „Preto dostal tú najťažšiu úlohu a to hrať
Robbieho. Mal zistiť aký veľký je tvoj dom, čo sa tam nachádza a spoznať
ťa. Mal ťa zdržať doma do 10 hodiny ráno aby sme ti to mohli prísť v kľude
a bez divadla vysvetliť, no to sa mu nepodarilo. Nikto však nečakal, že sa
do neho zamiluješ. Nečakali sme ani to, že ťa dostane z domu. To bol len
bonus. A to je zatiaľ vlastne všetko, keďže sme ani ešte nezistili čo je
to za látka. Teraz sa môžeš opýtať čo ešte nevieš.“
„Ďakujem, odpovedala si mi na všetky moje otázky. Ale určite
viem, že ste ma dlhšie sledovali a ja vám to nevyčítam, lenže ja musím ísť
do práce. Som šéfredaktorka.“
„Zariadili sme ti tu kanceláriu aby si mohla pracovať aj tu
a v práci sme ti to všetko vybavili.“ odpovie mi. „ Tak ja už pôjdem.
Potom jej ukáž kde má kanceláriu.“ povie Joshovi a odíde.
„Josh ja...“ podídem ku nemu a začnem potichu. Ani
neviem čo mu chcem povedať. No začala som, a tak musím pokračovať.
1. časť- http://suzietblog.blogspot.sk/2015/07/dnes-tu-pre-vas-mam-poviedku.html#more
2. časť- http://suzietblog.blogspot.sk/2015/07/2.html#more
3. časť- http://suzietblog.blogspot.sk/2015/08/3.html#more
4. časť- http://suzietblog.blogspot.sk/2015/09/ahojte-viem-ze-clanok-mal-vyjst-uz-v.html#more
Dúfam, že sa Vám ďalšia časť poviedky páčila a neviete sa dočkať konca. Určite mi dajte vedieť ako to podľa Vás skončí.
Ask>> suzieT_blog
Gmail>> suziet.blog@gmail.som
Suzie
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára