2. časť poviedky- Ten pravý?
Ten pravý?
Počujem len tlmený brechot a hlas. Neviem čo hovorí.
Brechot je silnejší a hlasnejší. Zrazu cítim, ako ma niekto ťahá
a snaží sa ma narovnať, aby som ležala. Keď konečno otvorím oči,
nejasne rozoznám, že ležím v obývačke a nado mnou sa skláňa chlap.
Ten istý chlap, ktorého som našla vo svojej kuchyni. Nepoznám ho, no usmejem sa
na neho. Vidím a počujem, že on si vzdychne od úľavy a úsmev mi
opätuje.
„Chvalabohu! Prebrali ste sa.“ povie a podá mi pohár
s vodou.
„Ani neviem...“neviem čo povedať, tak priškrtene zakašlem
a nakoniec poviem „...kto ste.“
„No áno. Vlastne som sa vám ani nepredstavil. Ja som Robbie.“
uškrnie sa.
„Teší ma Robbie, ja som Samantha.“ postavím sa, lebo sa
cítim lepšie, no Robbie ma stále podopiera. Keď pochopí, že stojím sama, pustí
ma.
„My sme už na odchode. Môžem vás nechať samú? Cítite sa už dobre?“
„My sme už na odchode. Môžem vás nechať samú? Cítite sa už dobre?“
„Áno, je mi dobre. Ďakujem, že ste sa o mňa postarali.
Ste si istí, že odchádzate? Nechcete ostať aspoň na večeru?“ opýtam sa
a trochu tuším, že asi neostane. Veď už mal so mnou starostí dosť
a to sa mi sem len chcel vlámať.
„Pozvanie od takej krásnej dámy sa neodmieta.
A pravdupovediac som aj trochu hladný.“ šibalsky sa na mňa usmial
a potom pozrel na svojho psa, ktorý spal pod oknom.
„Aj pre neho sa tu niečo nájde. Poďte do kuchyne.“
V komôrke som našla ešte nejaké psie granule s miskou pre psy. Našla
som aj nejaké obhryzené hračka a pelech. Potom som sa vrhla na varenie.
Pripravila som len špagety s mäsom. Je to chutné a rýchle. Už je 19
hodím. To som bola hodinu v bezvedomí?! Vonku prší. Ja umývam riad
a všimnem si, že Robbie odchádza. Snažím sa ho presvedčil aby prespal
v hosťouskej izbe, ale on odmietol. Nedalo mi to a dala som mu aspoň
dáždnik. To mi však nestačilo a zobrala som si svoj modrý pršiplášť
a vybrala sa za ním. Snažil sa ma striasť, no napokon zastal a sadol
si.
„Vy mi nedáte pokoj, však?“ povie so smiechom.