Suzie

2. časť poviedky- Ten pravý?

Ten pravý?

Počujem len tlmený brechot a hlas. Neviem čo hovorí. Brechot je silnejší a hlasnejší. Zrazu cítim, ako ma niekto ťahá a snaží sa ma narovnať, aby som ležala. Keď konečno otvorím oči, nejasne rozoznám, že ležím v obývačke a nado mnou sa skláňa chlap. Ten istý chlap, ktorého som našla vo svojej kuchyni. Nepoznám ho, no usmejem sa na neho. Vidím a počujem, že on si vzdychne od úľavy a úsmev mi opätuje.

„Chvalabohu! Prebrali ste sa.“ povie a podá mi pohár s vodou.

„Ani neviem...“neviem čo povedať, tak priškrtene zakašlem a nakoniec poviem „...kto ste.“

„No áno. Vlastne som sa vám ani nepredstavil. Ja som Robbie.“ uškrnie sa.

„Teší ma Robbie, ja som Samantha.“ postavím sa, lebo sa cítim lepšie, no Robbie ma stále podopiera. Keď pochopí, že stojím sama, pustí ma.
„My sme už na odchode. Môžem vás nechať samú? Cítite sa už dobre?“

„Áno, je mi dobre. Ďakujem, že ste sa o mňa postarali. Ste si istí, že odchádzate? Nechcete ostať aspoň na večeru?“ opýtam sa a trochu tuším, že asi neostane. Veď už mal so mnou starostí dosť a to sa mi sem len chcel vlámať.

„Pozvanie od takej krásnej dámy sa neodmieta. A pravdupovediac som aj trochu hladný.“ šibalsky sa na mňa usmial a potom pozrel na svojho psa, ktorý spal pod oknom.

„Aj pre neho sa tu niečo nájde. Poďte do kuchyne.“ V komôrke som našla ešte nejaké psie granule s miskou pre psy. Našla som aj nejaké obhryzené hračka a pelech. Potom som sa vrhla na varenie. Pripravila som len špagety s mäsom. Je to chutné a rýchle. Už je 19 hodím. To som bola hodinu v bezvedomí?! Vonku prší. Ja umývam riad a všimnem si, že Robbie odchádza. Snažím sa ho presvedčil aby prespal v hosťouskej izbe, ale on odmietol. Nedalo mi to a dala som mu aspoň dáždnik. To mi však nestačilo a zobrala som si svoj modrý pršiplášť a vybrala sa za ním. Snažil sa ma striasť, no napokon zastal a sadol si.

„Vy mi nedáte pokoj, však?“ povie so smiechom.

„Nie, to nedám.“ poviem so smiechom a sadnem si ku nemu. Chvíľu sa len tak rozprávame a ja zistím, že jeho pes sa volá Max. Zistím prečo je bezdomovec a potvrdí sa moja teória, že sa stal bezdomovcom len teraz. Nakoniec sa zdvihneme a ideme ku mne. Ja sa konečne dostanem do kúpeľne. Teplá sprcha mi padne, pretože vonku som zmrzla. Vlasy si taktiež umyjem a prečešem. Nezvyknem spať v pyžame ale vo spodnom prádle, preto na seba hodím ešte župan a poviem Robbiemu asi sa šiel umyť. Poslúchne ma. Myslím si, že to urobil pretože bude spať v čistej posteli. Medzi tým čo sa umýval, priravila som jemu aj Maxovi posteľ. Maxovi samozrejme peliešok. Ja si zapnem telku a urobím si škoricový čaj. Robbie sa asi o desať minút pridá ku mne. Niečo mi rozpráva no ja o chvíľu odkvacnem. Posledné čo vnímam sú len jeho silné ruky ako ma nesú do postele. Do jemnej a teplej postele. Viac si nepamätám.

Ráno sa zobudím dosť skoro. Je asi 5. Vlasy mi v noci vyschli a sú mierne kučeravé. Vonku je ešte tma. Prejdem do kúpeľne a opláchnem si tvár. Keďže  dnes je piatok a ja mám voľno, použijem rôzne prípravky na pleť aby som trochu zabila čas. Trvalo mi to asi len 30 minút a keďže som doma, nemaľujem sa.  Vlasy si nechám rozpustené a idem sa prezliecť. Dám si pohodlné legíny, dlhšie tričko s dlhým rukávom a huňaté ponožky. Pomaly sa presuniem do kuchyne, kde začnem pripravovať raňajky. Chcem aby boli teplé, keď vstane Robbie. Od kedy som sa mu pozrela do očí, musím na neho myslieť. Možno by som mu pomohla s bývaním a mohol by roznášať poštu u nás. Alebo by mohol robiť niekomu výpomoc, robiť roznášku...niečo by som mu našla  sa vrátil do plnohodnotného života. To mi samovoľne vyčarili úsmev na tvári. Potom som sa pustila do výroby lievancov a začula ako Robbie stáva.

„Dobré ráno.“ Pozdraví ma len v tielku a spodkoch, keďže nič iné nemá. „Ospravedlnite moje oblečenie, ale nechcel som ísť spať v tom špinavom...“povedal to s milým úsmevom a ja som mu ho opätovala.

„To nič. Niečo pre vás možno nájdem. Len dajte pozor aby sa lievance nespiekli.“ podala som mu obracačku a vybrala sa do spálne. Asi pred rokom tu so mnou býval aj môj bývalý, ktorý mi tu pár kúskov oblečenia nechal. Našla som sivý sveter, ten letel minulú zimu, tričko s dlhým rukávom, to neomrzí lebo je jednofarebné a má šik strih a nakoniec som našla tepláky. Tmavo-modré. K tomu som pridala čierne ponožky. Dúfam, že mu to bude dobré. Keď som sa vrátila do kuchyne, na stole ma čakali lievance s ovocím a javorovým sirupom. Pred tanierom bola šálka s teplou čokoládou kávou a pri nej sušienka. To ma dosť prekvapilo. Nečakala som, že to takto naservíruje. Robbie sedel na stoličke pod okno a pri ňom na zemi jedom Max svoje granule. Ja som mala tanier oproti Robbiemu. Nikto mi ešte nepripravil takéto raňajky.

„Nič k tomuto počasiu som nenašla. Dúfam, že vám to nebude veľké alebo malé. Sú po mojom...bývalom priateľovi. Mohla by som skočiť do obchodu niečo kúpiť, ale to by ste museli ostať dlhšie.“ poviem s úsmevom.

„Ďakujem. Myslím, že to je moja veľkosť. Idem sa hneď prezliesť aby ste sa pri raňajkách necítili nepríjemne.“ Úsmev mi opätuje a ide do kúpeľne prezliecť sa. Ja si zatiaľ sadnem za stôl a na hodinkách vidím 6.15. Ako rýchlo to ubehlo. Až teraz som si uvedomila, že mi vlastne neodpovedal. Neviem či ostane aby som mu mohla kúpiť oblečenie. Podľa mňa nie. Už teraz je vlastne mojím dlžníkom. Potom sa vráti do izby a šaty mu sedia úplne presne.

„Čo robil vás priateľ?“

„No, bol...model. Nehnevajte sa, ale nechcem o ňom hovoriť. Je to minulosť.“ odpoviem mu. Je to pre mňa ťažké, lebo sme sa mali vziať, no on ma podviedol. „Neviem síce koľko máte rokov, ale podľa mňa ste odo mňa starší, tak mi môžete tikať.“ nadhodím.

„Nie som až taký starý.“ povie so širokým úsmevom na tvári. „Mám 35. Takže mi vlastne môžeš tikať aj ty, Samantha.“ Povedal to opäť tým svojím šibalským úsmevom.

„Keď na tom trváte, vlastne trváš.“
„Teší ma Samantha.“ povie a nesmelo ma pobozká. Opäť cítim ten elektrický zásah. Je to ako tranz. Nevnímam nič, len ten bozk. Chvíľu mi trvá, kým opäť začnem jesť. Medzi jedením sa rozprávame. Vždy keď nadhodím tému, aby ostal a ja mu kúpim oblečenie, prenajmem byt, či zariadim prácu, odbočí a nevráti sa k tomu. Jeme asi hodinu. O 7.30 konečne prestane pršať. Ja som vybavovala emaily Robbie išiel s Maxom von. Sľúbil mi, že sa vráti. Keď o ôsmej príde späť, myslím, že sa prišiel iba rozlúčiť. Postavím sa a idem na chodbu. Robbie na mňa nechápavo pozerá a chce mi niečo povedať no ja ho nepočúvam. Nevnímam nič len to, čo sa chystám urobiť. Nemôžem dopustiť aby odišiel. Potom by som ho už nemusela stretnúť. Nesmiem nechať odísť a už nikdy nevidieť človeka, ktorého milujem. Ja ho milujem. Konečne som pochopila svoje city a priznala si, že Robbieho  milujem od chvíle čo som sa mu pozrela do očí. Keď som už pri jeho hrudi, všimnem si, že so do neho asi o hlavu nižšia. Preto sa musím postaviť na špičky. Zavriem oči a potom to prišlo. Dotkla som sa jeho pier. Jeho mäkkých a hodvábnych pier. Vôbec nie sú ako pery ľudí, čo žijú na uliciach. No aspoň myslím. Keď sa pridá aj on, cítim ešte väčší elektrický zásah. Je to ako blesk z jasného neba. Úplne cítim ako to mnou pulzuje a prechádza. Neviem sa zastaviť a nabažiť sa toho. Nesmelo si zapletiem prsty na rukách do jeho vlasov a on ma chytí okolo pásu a pritiahne ma bližšie. Trochu ma nadvihne aby som sa nemusela toľko naťahovať a on hŕbiť. Cítim aký je silný. Síce nechcem prestať bozkávať ho, ale musím.

„Prosím neodchádzaj, potrebujem ťa.“ zašepkám mu do ucha.