Suzie

1. časť Ten pravý?
Dnes tu pre vás mám poviedku. Viem, že je to po dlhom čase, ale mala som dosť svojich problémov. Teraz je to celkom fajn, čiže články budú. :)

POVIEDKA:

Ten pravý?

Domov som šla pešo. Chcela som si prevetrať hlavu od všetkej tej práce. Ľudia si myslia, že šefredaktori to majú ľahké. Ale je to omyl. Musím prečítať a schváliť toľko článkov, až mi je niekedy zle. Ako teraz. Tento novembrový, chladný večer mi prospieva. Keď si spomeniem, ako som začínala, mám chuť napľuť ľuďom do tváre. Samozrejme, že len tým, čo si myslia, že je to ľahké.  Svet je iný ako kedysi. Teraz sú ľudia oveľa náročnejší a nič im nie je dobré. Svedčia o tom aj častejšie kritiky na módne časopisy. Aj ja som šéfredaktorka módneho časopisu a vediem o tom aj blog. Každý mesiac máme v časopise prílohu s receptami či rôznymi návodmi. To sa ľuďom páči. Ale dnes už nechcem myslieť na prácu. Zajtra mám voľno tak si spravím pekný deň, aby som si od všetkého oddýchla. „Nechcem mať predsa vrásky v 25 rokoch, hh.“ šepnem sama pre seba. Ako si tak všímam, pod osvetlením tohto mesta je dnes nejako rušno. Myslím to tak, že dnes je tu pomerne dosť ľudí bez domova (bezdomovcov). Ja prispievam na rôzne charity a medzi ne patria aj také, ktoré pomáhajú takýmto ľuďom. Trochu ma to zaskočilo a pridala som do kroku, aby som sa od nich čo najrýchlejšie vzdialila. No jedna vec tu aj tak nesedí. Už asi tri roky bývam v časti mesta kde bezdomovci nechodia. Tu bývajú len „ľudia čo niečo znamenajú“. Takto sme tejto časti mesta hovorili na strednej a snívali, že sa tu raz nasťahujeme. Mne sa to podarilo. No, ale to som opäť odbočila. Sem nechodia, lebo vedia, že títo „zbohatlíci“ (ako sme ich tiež nazývali) majú prísne strážené domy. Vlastne celá štvrť je strážená kamerovým systémom.  Niekedy tu bola aj veľká brána, no s tým však nesúhlasili obyvatelia celého mesta. Ja im rozumiem. Je to nespravodlivé. Prečo by oni nemohli byť tiež takto strážení? Moja rodina býva v rodinnom dome, kde som vyrastala. Pomohla som im ho zrekonštruovať a brat si k nim pribudoval menší domček. Podľa mňa je to tak dobre. Aspoň nie sú sami. Zaplatila som im aj ten najdrahší bezpečnostní systém, keďže nebývajú v najbezpečnejšej časti mesta, no odsťahovať sa nechceli.

Už som pri svojom dome, keď začne pršať. Dáždnik nevyťahujem. Tých 100 metrov zmoknúť môžem. Môj dom nie je veľký. Dole niekedy býva moja kamarátka s priateľom, oni to majú ako chatu na vidieku, keďže bývajú v New Yorku. Ja bývam hore. Mám tu všetko čo potrebujem a keďže som sama, stačí mi to. Niekedy som mala aj psa, no ten sa už pominul. Keď dôjdem k dverám, všimnem si, že niečo nie je v poriadku. Niekto oblbol elektronický zámok. Mám aj normálny, no tento je lepší. A doteraz bol aj bezpečnejší. Nebojím sa a ani neviem prečo. Mala by som sa báť! Ulica je plná bezdomovcov a mne sa niekto vlámal do domu! Mala by som zavolať políciu no ja len resetujem zámok a idem smelo dnu. Akoby sa nič nestalo. Predsieň máme oddelenú aby sa nám nepomiešali veci. Ja vojdem do tej svojej. Vyzlečiem si kabát, vyzujem topánky a idem hore. Všetko sa zdá byť v poriadku. Otvorím dvere, ktoré oddeľujú schody od môjho bytu a vojdem. Všade je tma a ticho. Zapnem svetlo na chodbičke a zložím si kabelu na menšiu komodu. Obujem si papuče a idem do kúpeľne.  Pomaly aj zabúdam, že tu niekto môže byť. Cestou ako idem do svojej spálne, všimnem si pohyb v kuchyni.

Teraz sa bojím. „Som ja ale krava. Mala si volať políciu!“ nadávam si v duchu. Teraz je však neskoro. Nemôžem sa vrátiť na chodbu, no skôr nechcem. Keď sa odvážim urobiť krok dopredu, zaskočí ma, čo počujem.

„Haf,haf!“

„Pšššt! Buď ticho!“ povie neznámy mužský hlas. Myslím si, že keď tu má psa, tak nie je nebezpeční, no čo keď ma veľkého psa? Nie toho by tu neťahal. Risknem to a idem do kuchyne. Zasvietim a trochu vystrašená poviem: „Nevedela som, že budem mať cudziu návštevu.“ Všimnem si, že za stolom sedí odo mňa starší muž. Má tmavé, skoro až čierne, dlhšie vlasy. Zdajú sa byť po ramená. Nos nemá veľký ani dlhý. Je rovný a na konci trochu zahnutý dohora.  Pery má prirodzene úzke, ale sú plné. Prekvapivo je to pekné. No asi na ňom je to pekné. Obrys brady mu lemuje mierne strnisko. A potom si všimnem jeho oči. Takéto som ešte nikdy nevidela. Nejde o farbu očí, to nie. Sú priemerne veľké, tamvo-orieškové. Mihalnice má taktiež priemerne dlhé. Ide o to, čo v tých očiach vidím.
Nezdá sa mi, že tento chlap je bezdomovec. V jeho očiach nevidím utrpenie, hlad, opilstvo, beznádej a kadečo iné. Vidím v nich lásku, prekvapenie, nehu.. ale hlavne lásku. Lásku. To som u nikoho v očiach ešte nevidela. Dobre, keď sa na seba rodičia pozerajú, v ich očiach je láska. Ale to je jasné. Nevidela som ešte človeka, ktorý by sa na všetko pozeral s láskou.

„Prepáčte, no boli sme hladní a tak...no ja ani vlastne neviem prečo sme sa sem vlámali, no stalo sa a mňa to mrzí.“ Vytrhne ma z tranzu a ja som rada, že to urobil, lebo by som takto mohla stáť a pozerať sa mu do očí aj ďalšiu hodinu.

„Viete, že by som mala zavolať políciu.“ Samozrejme, že to neurobím. Keď sa postaví, všimnem si, že určite nehladuje. Jeho postava nevyzerá ako postavy ostatných bezdomovcov. Má celkom vypracovanú postavu. Ak je bezdomovec, stal sa ním len nedávno. Chápem prečo to urobil. Nie je zvyknutý hladovať.

„Pochopím, ak to urobíte.“ milo sa na mňa usmeje. To ma dostane. Skoro stratím rovnováhu. Keby som nestála blízko steny, spadnem. Prejdem k umývadlu a napijem sa čistej vody aby som neomdlela.

„Ste v poriadku?“ opýta sa. Psa položil na zem a rozbehol sa ku mne. Dotkol sa môjho pleca. Ten dotyk bol ako elektrický šok. Hneď ma pustil. Hľadel na mňa vystrašene až kým som zo soba nevyjachtala úbohe áno. Pomohol mi posadiť sa.

„Políciu nezavolám, nebojte sa.“ Poviem keď vidím, že berie psa a evidentne je na odchode.

„To nechápem. Prečo ju nezavoláte?“ zvedavo sa ma opýta. Nevidno na ňom, že mu tam až tak záleží.

„No...ak ste bezdomovec, tak určite nie dlho. Rozumiem prečo ste tu spravili. Preto vás nechám tak.“ snažím sa usmiať, no nejde to. Točí sa mi hlava. Vlastne ani neviem prečo mi prišlo zle. Asi som hladná. Celý deň som nejedla a toto je podpis.

„To vám ďakujem a som vašim dlžníkom. Bude lepšie keď pôjdeme.“ mieri k dverám, no ja sa postavím a snažím sa ho chytiť za ruku aby počkal. Len čo sa postavím, vidím len tmu. Omdlela som.