Ten pravý?
3. časť
On akoby v tej chvíli zmeravel a nevedel čo robiť.
Pustil ma aj ja som skoro spadla, keďže som bola trochu nad zemou a nebola
som v rovnováhe. Chvíľu som na neho bez slov hľadela a on pozeral na
zem. Asi nerozumel tomu čo sa práve stalo.
„Od chvíle čo som sa pozrela do tvojich očí, vedela som, že
ťa nesmiem nechať odisť.“ viem, že to vyznelo trochu ako klišé, ale nevedela
som čo povedať. On tam stále stál ako omámený. To mi trochu lichotí, keďže som
ho omámila ja, ale toto som nečakala. Myslela som, že mi povie niečo podobné
ako ja jemu. Už sa mi začali hrnúť slzy do očí, keď konečne prehovoril.
„Ja...neviem čo...na to mám povedať.“ ťažko hľadal slová.
„Nehovorím, že nie si krásna. To si, ale ani nevieš kto som. Nepovedal som ti
ani priezvisko. Som bezdomovec. Pomohla si mi a ja tebe včera tiež.
A ty na mňa vyhŕkneš, že ma miluješ?“ to už povedal zlostne.
„Ja...nemôžem za to, že v tvojich očiach vidím niečo
viac.“ to mi už vyhnalo slzy z očí. Teraz som v jeho očiach nevidela
nič. Nasadil kamennú tvár.
„Pozri, ja som tu nechcel ostať ani včera, ale nechcel som
ťa ani raniť keby som ti na tom daždi povedal aby si ma nechala na pokoji. Som
rád, že si mi dovolila prespať a najesť sa, ale to je všetko. Ja necítim
nič a ešte k tomu som od teba o 10 rokov starší. Ja som úbohý
bezdomovec a ty šéfredaktorkou módneho časopisu. Tvoj dom som si vybral
náhodou. Nevedel som, že sa zachováš takto a stane sa toto.“ povie takmer
s krutosťou v hlase.
„Tak prečo si mi opätoval ten bozk?!“ už kričím
a nečakám ani na odpoveď a idem preč. Takmer utekám. Nestihol ma
chytiť, lebo na chvíľu bol v šoku. Nevedel čo povedať. Zaskočila som ho.
Schmatla som si kabát a kabelku. Rýchlo si obula čižmičky a zabuchla dvere.
Rozbehla som sa preč. Keď som už bola pri bráne, prestala som utekať, no plač
neprestával. Pomaly som šla cez park, keď znovu začalo pršať. Teraz nemám
dáždnik ani pršiplášť. Do najbližšej poriadnej kaviarne je to ešte kus cesty.
Tu sú len nejaké malé cukrárne, ktoré tam asi majú nič moc výber. Ale ja si ich
pamätám. Do podobných sme s ocinom chodili keď som bola malá. Zabočím
k cukrárni Marlenka. Vyzerá byť útulná a hlavne tam neprší a je
teplo. Zložila som sa úplne vzadu aby ma nikto nevidel len čašník. Objednala
som si najdrahšiu kávu akú ponúkajú. Niekedy som si dávala tú najlacnešiu.
Myslím, že sa volá Turecká. Slzy pomaly prestali tiecť. Bolo mi jedno, že som
ho nechala u mňa samého. Nech robí čo chce. Keby ma chcel okradnúť, urobil
by to dávno. On nie je zlodej. Síce sa mi vlámal do domu, ale nie kvôli peniazom.
Na obed som si objednala nízkotučné palacinky s ovocím a pomarančovým
džúsom. Musím povedať, že táto cukráreň ma prekvapila. Naozaj to bolo chutné.
Pomaly ale isto sa ma opäť zmocňoval spánok, no domov som ísť nechcela
a von stále pršalo. Ako som tak zrakom prechádzala po ulici, všimla som si
malý obchodík s oblečením. Zaplatila som za všetko čo som si kúpila,
pochválila ich ako skvelo varia a sľúbila im, že o nich bude článok
v ďalšom čísle môjho magazínu. Potom som sa pobrala do toho obchodíku cez
ulicu. Myslela som si, že tam budú mať aj dáždniky. Nie kvalitné, ale keďže sa
nechystám domov, je jedno aký.
„Dobrý deň. No páni! Vy ste... Samantha Blue! Všakže?“ toto ma čakalo, keď som vstúpila do obchodíku.
„Áno, to som. Vy ma poznáte?“ prekvapilo ma to. Môj časopis
si väčšinou kupujú len dobre zarábajúci ľudia. Musím priznať, že nie je
najlacnejší. Do tejto časti mesta nechodím. Neviem ani ako sa tu žije. Síce tu
nie sú bezdomovci, no pochybujem, že majú na môj časopis. Keď chcú ušetriť tak
ho určite nekupujú.
„Áno, váš časopis vždy nájdeme v koši v centre.
Samozrejme tie staré čísla. Nám to nevadí. My by sme si ho inak nemohli kúpiť.“
to ma trochu zranilo, keď som počula, že ho ľudia nemilosrdne vyhodia. Ale na
druhej strane ma to ani neprekvapuje, keďže v dnešnej dobe nikto
nerecykluje.
„To mi je ľúto, ale náklady sú vysoké. Ak mi dáte vašu
adresu tak vám určite budúce číslo pošlem. Možno sa zmienim aj o tomto
obchodíku. Neviem či chodíte do Marlenky, tej cukrárne oproti, ale o nich
článok bude. Mohla by som aj o vašom obchodíku.“ s úsmevom poviem tej
milej panej. Myslím, že ju to poteší a zároveň aj zaskočí no o chvíľu
znej vyjde poďakovanie a adresa. Potom sa jej opýtam na dáždnik. Vyberiem
si čierny, aby som tu teraz nebudila nejako pozornosť a zaplatím jej viac.
Určite to potrebuje. Potom sa poberiem ďalej. Už ani neviem kedy som obedovala.
Teraz je niečo po ôsmej večer a mne už škvrká v žalúdku. Do centra
nejdem. Nechcem tam stretnúť žiadnu so svojich kamarátok, keď som
v legínach. Z toho by nič dobré nevzniklo. Potulujem sa po ulici, kým
nenatrafím na penzión Abakuss. Ubytovanie nie je drahé, čomu napovedá aj
samotné vybavenie. To mi nevadí. Prekvapí ma však, že si môžem objednať jesť.
Využijem to a objednám si cestoviny. Prekvapivo sú celkom chutné. Potom sa
len umyjem a v spodnom prádle zaspím na posteli. Ráno sa zobudím
niečo málo po 10. Najem sa toastu, vypijem kávu a poberiem sa preč. Som
rozhodnutá ísť domov, no nemám ani šajnu kadiaľ. Na ulici sa opýtam asi 3 ľudí,
ktorí ma navigovali správne. Došla som až po bránu našej časti mesta
a vtedy sa ma zmocnil strach.
Neviem prečo. Kvôli bezdomovcom, čo sú stále tu? Prečo vlastne nikto
nezavolal políciu? Alebo kvôli tomu, že Robbie už nebude u mňa doma? Čo ma
desí najviac?
Keď prídem k dverám domu, všetko je v poriadku. Všimnem
si však, že povyše môjho domu parkujú 3 čierne autá. Možno má niekto len
návštevu. Pomyslím si. Vojdem dnu. Vyzujem a vyzlečiem sa a idem hore.
Hneď zamierim do kúpeľne aby som sa dala do kopy. Vlasy som si česala len prstami.
Teraz vyzerám ako človek. Chcem sa ešte prezliecť. Až teraz mi došlo, že
v byte nie som sama. No Robbie to nie je. Ale aj tak zakričím Robbie.
Nikto sa však neozval. Vyjdem z kúpeľne a všimnem si dvoch veľkých
chlapov stáť na chodbičke. Majú čierne slnečné okuliare a obleky. Sú niečo ako
ochranka.
„Slečna Samntha, poďte prosím so mnou.“ povie jeden a ja
ho mlčky nasledujem. Ani neviem prečo to vlastne robím. Keď vojdeme do mojej
kuchyne uvidím tam ďalšieho takéhoto chlapa, ženu v úzkom, bledomodrom,
sukňovom kostýme, ktorý je však šik. Má na sebe tmavú levanduľovú blúzku, ktorá
mi k tomu nepasuje. Nízke lodičky sa k nej skvelo hodia. Na malom
nose má úzke okuliare, pod ktorými skrýva krásne zelené oči. Vlasy má
v drdole. Sedí za kuchynským stolom a niečo si zapisuje. Vedľa nej
stojí chlap. Ten chlap mi je povedomí. Má na sebe úzke čierne rifle, asi chcel
aby vyzerali ako od obleku, má tenisky, čiže tým to skazil. Tričko má krátky
rukáv a V výstrich. Pasuje mu to. Vlasy má krátke tmavé až čierne. Pery sú úzke, ale plné. Nos je rovný a na konci mierne zahnutý
nahor. A jeho oči. Tie oči, v ktorých som videla lásku.
„Robbie.“ zhíknem.
...................................................................................................................................................................
Pomaly nám to vrcholí a ja by som bola nesmierne rada za každý Váš komentár!
Suzie
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára