viem, že článok mal vyjsť už v nedeľu ale z technických a osobných dôvodov vychádza až dnes. Veľmi sa Vám ospravedlňujem za meškanie. Určite Vám to nejako vynahradím. Dúfam, že tu je niekto, kto môj blog číta. A ak nie, nevadí. Ja to robím pretože ma to baví. No každopádne dnes tu mám už ďalšiu časť poviedky Ten pravý?
Ten pravý?
4. časť
Tento muž nemôže byť Robbie. Síce má postavu ako on
a má jeho oči aj farbu vlasov, ale je úplne iný. Má oblečenie, ktoré som
mu ja nedala a je čisté. Vlasy má krátke. Nemá ich úplné krátke. Má ich
tak akurát aby mu nebolo teplo. Teraz sa to tak nosí. Jediné čo má ako on je
jeho tvár. Je to tá istá tvár, len mierne oholená. Nič rapídne, ale všimnete si
to. Tento chlap je fakt pekný. Síce neviem kto to je, ale Robbie nie. Tento
chlap je aspoň o 10 rokov mladší od Robbieho. Taký starý ako ja.
„Slečna Blue,“ osloví ma žena „ja som Tasha a toto je
Josh. Nie je to Robbie ako si myslíte. Všetko vám vysvetlíme, len sa posaďte.“
Asi si všimli, že som bledá ako stena a s otvorenými ústami pozerám
na všetkých okolo. Chlap, ktorý ma sem priviedol mi podal pohár vody. Donútili
ma ho vypiť aby som neomdlela. Potom Tasha spustí. Rozumiem málo čomu, ale ona
mi to vysvetlí.
„Robbie nikdy neexistoval. Bol to Josh.“ hodí naňho letmí
pohľad a pokračuje „Bol prezlečený a svoju rolu hral veľmi dobre.
Nejde o žiaden žart. My sme z organizácie For people a toto bola
jedna z našich misií. Ak to tak samozrejme môžeme volať. Snažili sme sa
spojiť s bezdomovcami, aby nám pomohli a dostali by za to dostatok
peňazí na domov. Odmietli to, a tak sme museli nasadiť našich ľudí. Nie sú
to špióni ani nič podobné, no snažili sme sa zistiť, ako ľudia v tejto
časti mesta žijú. Ani sme sa neprekvapili, keď zavolali políciu, či vytiahli
nejakú zbraň. Toto sme robili asi dva dni. Prečo sme to vlastne robili? Toto
chcete asi vedieť najviac.“ Čiastočne má pravdu, no mňa zaujíma viac Robbie, no
vlastne Josh. „Ľudia v meste sa stále sťažujú na nedostatok peňazí a keďže
bohatí ľudia sa zdržujú v centre alebo tu, nemajú ako zarobiť. Preto
vznikol tento trochu šialený experiment. Dúfali sme, že im títo ľudia pomôžu,
no nestalo sa. Nevyšlo to podľa našich predstáv a preto budú zavedené nové
opatrenia. Robíme veľmi veľa experimentov, ktoré sa netýkajú len bezdomovcov.
Nikto o tom nevie. Myslím tých obyčajných ľudí. Ak by sa to dozvedeli,
robili by všetko čo by sme chceli alebo čakali. Potom by to bolo zbytočné.“
„Ale mne ste to teraz povedali. Čo ak o tom napíšem do
časopisu?“ snažím sa zistiť viac. Nikdy by som to tam nedala, ale za opýtanie
nič nedám.
„My vám veríme. Ste iná. Ako jediná ste zachovali takto.“ na
to neviem čo odpovedať tak len mlčím a čakám čo mi povie ďalej. „Samozrejme
sa snažíme bojovať proti zlu. Ak pozeráte sci-fi tak si to domyslíte.“ pozrie
na mňa s úsmevom. „Viem, že je toho na vás veľa a určite ste hladná,
či potrebujete použiť kúpeľňu alebo sa vyspať. Samozrejme vám to umožníme
a môžeme vám odpovedať na viacero otázok, ktoré vám lomcujú hlavou.“ až teraz
som si všimla aká je Tasha krásna. Je taktiež inteligentná a táto práca sa
k nej hodí. A vo všetkom má pravdu. O chvíľu je 16 hodín. Tento
rozhovor a toto všetko bolo strašne dlhé. Na Robbiho, teda na Josha ani
nepozriem a chlap v obleku ma odvedie do kúpeľne. Dám si vlažnú
sprchu a umyjem si vlasy. Použila som voňavý šampón, ktorý ma vždy
upokojí, no teraz to nefungovalo. Vlasy som si prečesala a vyfénovala. Keď
som v zrkadle zbadala svoju tvár, zľakla som sa. Mám kruhy pod očami a celá
je strhaná od toho všetkého. Ponorila som ju do ľadovej vody a následne
osušila. Trochu to pomohlo, no spať chcem aj tak.
V kuchyni na mňa čaká pečená ryba. Ako oblohu mám
zeleninový šalát a zapiť to môžem limonádou. Všetko je to vážne chutné,
ale nedojem to celé. Asi v polovici prestanem.
„Je všetko v poriadku?“ spýta sa Tasha. Len prikývnem
a dúfam, že to pochopí. Vyzerá byť chápavá a vnímavá, čiže nemám
obavy. Pochopila to a tak len prikývla. „Vezmite ju do auta. Pôjdeme do
nášho sídla. V aute si môžete pospať ak budete chcieť. Tam vám dáme nové
oblečenie a v spaní môžete pokračovať.“
„Ja chcem ostať tu. Mám vlastné oblečenie. Nechcem ísť
nikam.“ teraz si chcem ľahnúť do svojej postele a plakať. Chcem plakať
a byť sama. Potom možno zaspím.
„To nejde. Ak
chcete vedieť viac, musíte ísť s nami.“ povie Tasha.
„To je
vydieranie Tasha.“ Povie Josh, ktorý práve vkročil do miestnosti.
„Josh,“ vzdychne „vieš, že to inak nejde a svojím
spôsobom si to spôsobil ty.“ povie Tasha chápavím hlasom. „vezmite ju do auta.
Budíme veľkú pozornosť.“
„Nemusia ma ťahať. Pôjdem po svojich.“ poviem, ale na Josha
ani nepozriem. Tasha kývne hlavou a chlap ma pustí.
Ideme po daždi do auta. Všimnem si, že ako vychádzame
z tejto časti mesta, dážď sa mení na sneh. Pri mne sedí Tasha a pred
ňou Josh s nejakým chlapom. Všetci okrem Tashy mlčíme. Všimnem si, že
odchádzame z mesta, no neviem kam ideme. Nikdy som o tejto
organizácii nepočula, takže neviem kde sa nachádza jej sídlo. Ani neviem čo je
za mestom. Nebola som tam a ani som nemala v pláne. Vraj je tam len
púšť a skaly. Nikdy ma to nelákalo. Teraz však viem, že tam niekde má
sídlo táto organizácia. Cesta je dlhá. Aspoň mám o čom rozmýšľať. Milujem
Josha či fiktívneho Robbieho? Mohla by som niekedy milovať Josha? Čo ak má
priateľku. Je jedno ako vyzerá. Teraz mu to pristane viac, to áno. Milovala som
ho keď bol bezdomovec tak ho predsa môžem milovať aj keď je niečo ako tajný
agent. Toto bola moja posledná myšlienka. Viac si nepamätám.
Určite mi dajte vedieť, či Vás moje poviedky bavia. Mňa baví písať. Vlastne píšem už od mala. Ak máte nejaký nápad na článok alebo na poviedku dajte mi vedieť. Určite ma sledujte na asku alebo sa ma tam niečo opýtajte.
Ask suzieT_blog>>http://ask.fm/account/wall
Mail>>suziet.blog@gmail.com
Suzie
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára